/Dejiny benediktínskeho opátstva v Hronskom Svätom Beňadiku do roku 1565

Dejiny benediktínskeho opátstva v Hronskom Svätom Beňadiku do roku 1565

Dana Stoklasová – Dejiny benediktínskeho opátstva v Hronskom Svätom Beňadiku do roku 1565

Názov: Dejiny benediktínskeho opátstva v Hronskom Svätom Beňadiku do roku 1565
Autor: Dana Stoklasová
Vydavateľstvo: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, Trnava
Rok vydania: 2015
Kód ISBN: 8374908904, 9788374908900
Počet strán: 164 strán

Kniha je prepracovanou verziou dizertačnej práce, ktorú autorka obhájila na Trnavskej univerzite v roku 2015. Ako autorka sama píše, „cieľom bolo poskytnúť ucelený pohľad na dejiny“ tohto kláštora. Faktom je, že k týmto dejinám už existuje množstvo čiastkových štúdií, ako aj niekoľko monografií – tie posledné však absentujú v slovenskom jazyku, čo sa autorka podujala napraviť. Ide tak v podstate o dielo syntetického charakteru, hoci zapracovaný je „kritický prístup, ktorý chýba v staršej maďarskej literatúre“, a nechýbajú tu ani nové poznatky, čerpané z primárnych prameňov, čím dielo získalo aj vedeckú hodnotu. Z pohľadu recenzenta je asi najväčším prínosom chronologické spracovanie dejín kláštora na jednom mieste a v slovenskom jazyku, čím sa tieto poznatky sprístupňujú aj širšej verejnosti, ktorá maďarský jazyk neovláda. Treba ale mať na zreteli, že nejde primárne o publikáciu určenú verejnosti – je to dizertačná práca, a tým pádom má predovšetkým spĺňať kritéria na takýto typ výstupu, čo sa podľa nášho názoru v tomto prípade nie celkom podarilo. Práca totiž obsahuje niekoľko zvláštností, ktoré laická verejnosť zrejme nepostrehne, ale ku ktorým sa treba vyjadriť.

Čiastočným sklamaním je už prístup autorky ku komplexnosti spracovania tematiky. Zaujímavé napríklad je, že na str. 10 kritizuje úplnosť informácii v práci K. Keglevicha slovami „Autor sa tu zaoberá … jednak činnosťou hodnoverného miesta … ktorú však vzhľadom na rozsah skúmaného obdobia opisuje pomerne stručne.“ Sama však činnosti hodnoverného miesta venuje sotva dve strany (34-35 a 45-46), a naviac už o pár strán neskôr (str. 17, ref. 31) obhajuje svoj neúplný zoznam členov konventu (do r. 1410) tak, že „ … Pre obrovské množstvo … listín, vydaných v 15. a 16. storočí však nie je možné spracovať ich v rámci tejto práce všetky, preto sa budeme musieť obmedziť na iba takýto čiastočný menoslov.“ Tú istú obhajobu potom nájdeme aj na str. 45 (ref. 170), kde hovorí: „Listiny … sme spracovali do roku 1410 … Z nasledujúceho sa zachovalo veľké množstvo listín, ktoré už nie je možné spracovať v rámci tejto práce.“ Podotýkame, že autorka si
nielenže sama vymedzila obsah a časový rozsah práce, ale naviac rovnakú tému postupne spracovávala tak na svoju diplomovú, ako aj dizertačnú prácu, teda mala najmenej 5 rokov na vykonanie kompletnej heuristiky. V tomto smere je pozitívom aspoň poznámka v závere, podľa ktorej sa autorka plánuje téme venovať aj naďalej, a chýbajúce údaje v budúcnosti doplniť.

Ten najväčší problém tohto vedeckého výstupu je ale veľmi dobre skrytý, dokonca tak dobre, že si ho nevšimli ani školiteľ a oponent dizertačnej práce, a ani trojica recenzentov predkladanej publikácie. Autorka má totiž veľký problém s dodržiavaním citačnej etiky, a to predovšetkým zásady citovať len to, čo skutočne mala v ruke a overila. Tento problém najlepšie demonštrujú citácie z diela G. Györffyho v druhej kapitole. Základná referencia č. 177 na strane 48 zahŕňa všetky štyri zväzky Györffyho monografie, a v ďalšom texte autorka priebežne odkazuje na túto citáciu. V celkovom kontexte ešte pomerne malým problémom je fakt, že ďalej už vždy cituje len stranu bez uvedenia zväzku (!), pričom si zrejme vôbec neuvedomila, že každý zo štyroch zväzkov má separátne číslovanie začínajúce od nuly (!). Nie je tak jasné, v ktorom zväzku hľadať príslušnú citovanú stranu, čo je vzhľadom na početnosť citácii z tohto diela problematické.

Horšie však je, že tu zrejme nejde len o omyl či nepozornosť. Je totiž takmer isté, že autorka Györffyho dielo buď vôbec v rukách nemala, alebo ho nepoužila spôsobom, akým to naznačuje. Kráľovským dôkazom takéhoto porušenia citačnej etiky je predovšetkým referencia č. 201 na strane 51, kde napodiv po prvý a jediný krát cituje okrem strany aj príslušný zväzok – avšak práve táto „dôkladnosť“ ju usvedčuje. Totižto, pri identifikácii majetku Fizegi, ktorý sa mal nachádzať v Hevešskej stolici, je tu citovaný Györffyho zväzok III, str. 443. V tomto zväzku a na tejto strane sú však len sídla v Komárňanskej stolici, začínajúce na písmeno N. Tretí zväzok síce obsahuje aj sídla Hevešskej stolice, ale určite nie na strane 443, či prípadných preklepoch z tohto čísla. Heslo Füzegy je na strane 94, a to bez detailov, odkazujúc na zoznam sídiel Novohradskej stolice, teda zväzok IV.

Ide o jednoznačný dôkaz, že autorka tieto zväzky v ruke nemala. Odkiaľ ale potom pochádza zmienená referencia? Je pomerne jednoduché to zistiť – zo staršej štúdie Ľ. Jucka o majetkoch opátstva, ktorú Stoklasová uvádza ako jeden z hlavných zdrojov pre túto kapitolu. Juck citoval
Györffyho podobným spôsobom, teda základnou referenciou s plným bibliografickým záznamom (str. 122, ref. 4), a s nasledovnými odvolávkami na túto referenciu. Rozdiel, ktorý si Stoklasová neuvedomila, spočíva v tom, že Juck mohol citovať len prvý diel, pretože v dobe vydania jeho štúdie (1973) to bol JEDINÝ vydaný zväzok! Konkrétny majetok Fizegi v jeho štúdii nájdeme spomenutý na strane 144-145, a naozaj – referencia č. 146 odkazuje na stranu 443 u Györffyho, avšak nie v zväzku III, ale I!

Keď už vieme, že autorka takto porušila citačný kódex raz, nie je vôbec zložité dokázať jej viac takýchto prípadov. Je totiž nesmierne podozrivé, že na Györffyho odkazuje len tam, kde to robí aj Juck, a naopak nevyužíva ho tam, kde sa hovorí o majetkoch v stoliciach, obsiahnutých v zväzkoch, ktoré Juck k dispozícii nemal. Za všetky spomenieme len príklady u majetkov z Komárňanskej stolice, kde v Györffyho treťom zväzku možno nájsť zmienky o majetkoch opátstva pri heslách Komárno, Santov či Žitavská tôň, a napriek tomu autorka tento zväzok nevyužila (okrem „nešťastnej“ chybnej citácie spomenutej vyššie), a cituje už priamo len Jucka. Vôbec by nás teda neprekvapilo, keby boli všetky Stoklasovej referencie na Györffyho použité rovnakým spôsobom, teda sekundárnym citovaním cez Jucka. A možné je aj to, že takýto „tvorivý prístup“ využila aj pri citovaní iných diel. Zisťovanie celkového rozsahu škôd však už necháme na iných – ideálne by si to mali overiť odborné kádre, ktorých posudky takéto hrubé porušenie vedeckého kódexu posvätili. Toto by totiž za ideálnych podmienok nemalo byť tolerované ani v bakalárskej, či dokonca seminárnej práci, a tak fakt, že s takýmto prístupom k vedeckej práci sa autorke podarilo získať doktorát, je vskutku smutný.

Napísal | 2017-09-14T07:12:34+00:00 07/02/2017|Kategórie: Dejiny, Knihy, Názory, Nezoradené, Recenzie|

O prispievateľovi:

Mgr. Tomáš Sitár (1980), vyštudoval filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo voľnom čase sa na amatérskej úrovni venuje stredovekej histórii územia okresu Veľký Krtíš, ako aj širších regiónov Novohrad a Hont. Publikačná činnosť: Historický slovník obcí okresu Veľký Krtíš (monografia, 2016); Kde ležali Osláre v Novohrade? (štúdia, Zborník zo stretnutia priateľov regionálnej histórie, 2016), Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia (monografia, 2017).