/Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku

Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku

Názov: Formovanie vyššej šľachty na západnom Slovensku
Autor: Ján Lukačka
Rok vydania: 2002
Kód ISBN: 80-901407-8-5
Počet strán: 154 strán

Niekoľko poznámok k tzv. vetve rodu Branč-Lipovníckych z Chynoran

Vo svojom diele sa J. Lukačka okrem šľachty západného Slovenska okrajovo venoval aj niekoľkým rodom, v stredoveku pôsobiacim na území dnešného stredného Slovensku. Okrem niekoľkých lokálnych vetiev Hont-Poznanovcov nás zaujala predovšetkým šľachta, ktorá v polovici 13. storočia získala majetky na území dnešného okresu Veľký Krtíš. Autor sa tu (str. 91-92) pokúsil určiť genézu tejto šľachty, k čomu by sme radi pripojili niekoľko vlastných poznámok.

Odcitujeme najskôr tie najdôležitejšie časti diela, ku ktorým sa chceme priebežne vracať. Lukačka tvrdí toto: „Zdá sa, že k širšiemu príbuzenstvu Branč-Lipovníckovcov patrili aj šľachtici z Chynorian a Žabokriek. Chynorany … patrili v prvej polovici 13. storočia ako dedičný majetok Neradovym synom komesovi Dubákovi a jeho bratovi Tibovi ako aj ich pokrvným príbuzným Donovi a Vacikovi. … Roku 1243 sa kráľ Belo IV. rozhodol Chynorany … dovtedajším vlastníkom odobrať, a daroval ich … magistrovi Matúšovi … . Kráľ však nechcel ukrátiť pôvodných majiteľov a ako náhradu … im daroval dediny Plachtince, Nenince a Kosihovce v Honte. Pôvodní majitelia Chynorian patrili medzi vyššiu šľachtu… „. A ešte na záver tohto krátkeho textu v inej súvislosti spomenul, že „ Kráľ … synov Vacika … chce obdarovať aj preto, že im odňal ich dedičný majetok Chynorany.“

Pri preklade a interpretácii základného obsahu listín problém nevidíme, zamerať sa však chceme na spôsob, akým Lukačka došiel k názoru, že v listinách spomenutí šľachtici boli vlastníkmi Chynorian a patrili do vetvy Branč-Lipovníckych. Z citovaného textu je zrejmé, že v ňom samotnom takéto vysvetlenie chýba, čo je samo o sebe zvláštne, keďže minimálne dôvody zaradenia tejto šľachty k Branč-Lipovníckym by v hlavnom texte, ktorý o nich pojednáva, chýbať nemali. Pozrime sa preto na poznámkový aparát k tejto časti, ktorý je uvedený na str. 141. Konkrétne ide o poznámky č. 347-350, pričom vysvetlenie k predmetu nášho záujmu je hneď v prvej z týchto poznámok. Odcitujeme si teda aj túto časť:

„ … Majetok Hyrenouch sa tradične lokalizoval ako Chrenovec nad Prievidzou. Z faktu, že Chynorany boli súčasťou hradného panstva Topoľčany, ktoré vytvorili Čákovci a z okolnosti, že išlo o veľký majetok, sme dospeli k presvedčeniu, že Hyrenouch treba lokalizovať ako Chynorany. CDSl II, pag. 92, num. 137.“

Zdá sa teda, že Lukačkove závery sú založené len a len na spochybnení interpretácie toponyma Hyrenouch, ktoré R. Marsina v Slovenskom diplomatári (CDSl) identifikoval ako Chrenovec (dnes Chrenovec-Brusno). Lukačka „dospel k presvedčeniu“, že nejde o Chrenovec, ale Chynorany, a to zrejme len na základe toho, že takáto interpretácia lepšie pasuje do jeho vlastného výskumu rodu a panstva Čákovcov. Nie je inak možné vysvetliť nedostatočnú obhajobu týchto záverov – jednak totiž absolútne neberie ohľad na jazykovedné hľadisko, z pohľadu ktorého je takýto vývin názvu (1243 Hyrenouch > 1387 Heneren) prakticky nemožný, a po druhé nikde nevysvetľuje nič z toho, prečo by Čákovcom nemohol v istom období patriť aj Chrenovec (ktorý sa tiež nachádzal v Nitrianskom komitáte), prečo mal byť predmetný majetok v tejto dobe súčasťou hradného panstva Topoľčany, prípadne kedy konkrétne sa jeho súčasťou stal. Nikde neuvádza ani súdobú históriu oboch sídiel, z ktorej by sa dali porovnať vlastnícke zmeny u oboch majetkov, ktoré by tieto záležitosti mohli osvetliť. Úplne mimo realitu je potom poznámka o „veľkom majetku“ – odkiaľ Lukačka vie a kde to dokazuje, že kataster Chynorian bol v tej dobe väčší ako kataster Chrenovca? Aká je vôbec jeho definícia „veľkého majetku“, a čo to má spoločné s identifikáciou toponyma Hyrenouch?

Z nášho pohľadu teda ide o jednoznačnú fabuláciu, manipuláciu s faktami a ich prispôsobenie si vlastnej hypotéze, pričom absentujú akékoľvek skalopevné dôkazy, ktoré by mohli vyvrátiť správnu a časom overenú interpretáciu R. Marsinu. Tú naviac dokážeme podporiť ďalšími listinami, ktoré podľa nášho názoru úplne vyvracajú Lukačkovu hypotézu. Totižto, príbuzní spomínaného „Nerada“ (správne Narada) o niekoľko rokov po strate majetku Hyrenouch prišli aj o dva ďalšie majetky, konkrétne v r. 1249 (CDSl II, č. 323) kráľ opäť v prospech magistra Matúša zabral ich majetok Račice (dnes časť Nitrice), za ktorý dostali ďalšie majetky v Honte a v Novohrade, a v r. 1251 (CDSl II, č. 382) predali Kocurany Ivánkovi, zakladateľovi rovnomenného turčianskeho rodu z Dražkoviec. Tak Račice, ako aj Kocurany sú na hornej Nitre, naviac v relatívnej blízkosti Chrenovca. Domnievame sa, že všetky tri spomenuté majetky boli súčasťou staršieho dedičného domínia, ktoré títo šľachtici postupne stratili, a následne sa presťahovali na nové majetky do oblasti Poiplia. Lukačka zrejme tieto listiny buď nepozná, alebo si ich nespojil (prípadne ich zabudol spomenúť), pretože minimálne tá z r. 1249 bezpečne dokazuje, že Čákovci mali v polovici 13. st. majetky aj na hornej Nitre.

Pod ťarchou týchto dôkazov padá nielen spojenie „Neradovych“ príbuzných s Chynoranmi, ale aj spojenie s rodom Branč-Lipovníckych, ktorého majetky podľa Lukačkových ďalších dôkazov tak vysoko na sever nesiahali. Na rozhraní Ponitria a Turca mali majetky hlavne Diviacki, takže ak „Nerada“ a jeho príbuzných máme klasifikovať výhradne na základe majetkovej držby, patrili by skôr do tohto rodu – prípadne skúmanie a dokazovanie v tomto smere však už prekračuje rámec tejto recenzie.

Našim hlavným zámerom bolo poukázať na na hlinených nohách stojacu hypotézu o pôvode konkrétneho šľachtického rodu, ktorú jej autor naviac v posledných rokoch nebezpečne často opakuje, a tá sa tak nepríjemne šíri bez toho, aby bola podrobená kritickej revízii recenzentmi. Lukačka aj vo svojich novších výstupoch spája toponymum Hyrenouch neustále s Chynoranmi – viď publikáciu Kultúrno – historické pamiatky Stredného Ponitria (2015, str. 31), prednášku na konferencii Stredoveké hrady: život, kultúra, spoločnosť v r. 2016 (viď reportáž v časopise Fórum archivárov 3/2016, str. 91) a dá sa predpokladať, že sa to rovnako objaví aj v jeho novej monografii o Matúšovi Čákovi, ktorá má vyjsť v priebehu roka 2017. Naviac tento nesprávny záver v inak podarenej štúdii o najstaršej zvolenskej šľachte (Historický časopis 2008/1, str. 7) nekriticky prebrala aj M. Ďurková, a možno aj iní bádatelia, o ktorých nevieme.

Napísal | 2017-09-14T06:48:16+00:00 14/04/2017|Kategórie: Dejiny, Knihy, Názory, Recenzie|

O prispievateľovi:

Mgr. Tomáš Sitár (1980), vyštudoval filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo voľnom čase sa na amatérskej úrovni venuje stredovekej histórii územia okresu Veľký Krtíš, ako aj širších regiónov Novohrad a Hont. Publikačná činnosť: Historický slovník obcí okresu Veľký Krtíš (monografia, 2016); Kde ležali Osláre v Novohrade? (štúdia, Zborník zo stretnutia priateľov regionálnej histórie, 2016), Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia (monografia, 2017).