/Matúš Čák Trenčiansky

Matúš Čák Trenčiansky

LUKAČKA, Ján: Matúš Čák Trenčiansky. Bratislava 2016, 144 s.

Názov: Matúš Čák Trenčiansky
Autor: Ján Lukačka
Vydavateľstvo: Veda, Vydavateľstvo SAV
Rok vydania: 2016
Kód ISBN: 978022415323
Počet strán: 144 strán

Na úvod možno povedať, že v prípade prvého monografického spracovania osobnosti „pána Váhu a Tatier“ v slovenskom jazyku boli pred vydaním knihy značné očakávania predovšetkým zo strany laickej verejnosti, keďže ide o tematicky vďačný a čitateľsky príťažlivý objekt skúmania. A keďže autor patrí medzi nemnohých univerzitných profesorov s odborným zameraním na stredovek, očakávalo sa tiež, že pôjde o komplexné vedecké spracovanie danej témy, prinášajúce množstvo nových poznatkov na veľkom rozsahu strán. Žiaľ, zostalo len pri očakávaniach, pretože už pri letmom pohľade na publikáciu je z jej dôrazu na obrazový materiál, veľkosť použitého písma, a napokon aj nepresvedčivý rozsah zrejmé, že typologicky ide o skôr o populárno-náučný publikačný výstup, a to i napriek tomu, že sa na prebale zdôrazňujú odborný profil autora a „dôkladná heuristika“, na ktorej má byť toto dielo založené.

Zrejme nielen pre recenzenta je preto prekvapujúce, že autor si tento výstup v zozname svojej publikačnej činnosti vykázal ako vedeckú monografiu s kódom AAB, čiže ten najvyšší a najkvalitnejší stupeň vedeckého výstupu. Z toho dôvodu je zrejme potrebné hodnotiť ho ako taký aj v tejto recenzii, a tak niektoré formálne zvláštnosti, ktorým recenzent pôvodne neplánoval venovať pozornosť, je na tomto mieste potrebné analyzovať bližšie, a to i na úkor obsahovej stránky textu.

Je to až neuveriteľné, ale hlavným problémom vedeckosti tejto publikácie je citovanie a uvádzanie zdrojov. Neuveriteľné je to predovšetkým z toho dôvodu, že s korektným citovaním tu má problém vysokoškolský profesor, pričom nejde len o nejaký technický problém, akým by bol použitý nesprávny citačný štýl a podobne, ale o fakt, že autor cituje len sporadicky a námatkovo, a veľkú časť informácií ním uvedených nemá doloženú žiadnym spôsobom!

Zo spätného pohľadu je zarážajúce už to, že na niečo vyše 110-tich stranách, ktoré tvoria gró publikácie, je sotva 245 poznámok pod čiarou, čoho výsledkom je na pomery odbornej historickej faktografie skutočne nízky priemer citácii na stranu.

Na lepšiu ilustráciu problému si možno detailne rozobrať napríklad záver kapitoly Posledné desaťročie panovania Matúša Čáka, konkrétne strany 78-80. Za poslednou poznámkou v kapitole (č. 119) nasleduje opis bojov kráľa s oligarchiou, konkrétne sa spomínajú presne datované udalosti ako dobytie Komárna, bitka pri Zalafő, úteky Matúšových familiárov, smrť jeho syna, obkľúčenie hradu Trenčín, presný dátum Matúšovej smrti atď., a pritom tieto udalosti nie sú nijako odcitované! Keďže ide o v širšom kontexte zväčša marginálne záležitostí, je len ťažko možné vyhovárať sa na to, že sú to všeobecne známe informácie, ktoré nie je potrebné doložiť zdrojom.

Samozrejme, nejde o ojedinelú pasáž s takýmto problémom. Podobne je na tom napríklad dvojstrana 27-29, ako aj niekoľko menších odsekov v iných častiach textu. Niektoré kapitoly majú kvalitnejší poznámkový aparát, niektoré zasa pôsobia dojmom článku z nejakého populárno-náučného periodika.

Erb rodu Čák. Zdroj: Wikipedia.org.

S problematickým citovaním súvisí aj použitie obrázkov, predovšetkým rytín zo starých kroník a fotokópií starých listín. Ani jeden obrázok nie je v samotnom texte odcitovaný korektne – pri rytinách sa uvádza len názov kroniky, pri listinách absolútne nič. Až v záverečnej tiráži sú poznámky v zmysle „Dobové obrázky: archív autora“ a „Listiny: MNL Budapest“ – toto je ale spôsob citovania prípustný tak maximálne v bulvárnej tlači či internetovom blogu, rozhodne nie vo vedeckej monografii.

Ťažko totiž veriť tomu, že „archív autora“ obsahuje originál Obrázkovej kroniky, z ktorého si použité obrázky sám naskenoval, čo je asi jediný možný spôsob, ako ich mohol uverejniť bez uvedenia iného zdroja. To, že citovať namiesto listiny s konkrétnou signatúrou len správcu zbierky listín nemá z pohľadu verifikácie zdroja žiadny zmysel, hádam ani netreba spomínať.

Z hľadiska vedeckosti obsahu je nutné sa zastaviť aj pri mapách, napríklad tej na strane 35, kde sa ako majetky Matúša Čáka v rokoch 1291-1297 okrem iných spomínajú aj Šahy nad Ipľom, Hont a Brežany v Hontianskej župe. Odhliadnuc od faktografických nepresností (Šahy boli cirkevným majetkom nepretržite najneskôr od roku 1244, Brežany sú neexistujúcim tvarom názvu obce Nagybörzsöny) je predovšetkým potrebné sa zamyslieť nad tým, odkiaľ autor tieto údaje má, pretože v príslušnom texte sa tieto sídla nespomínajú ani raz! Keďže zrejme ide o nepresné preklady z maďarčiny, možno sa domnievať, že autor ich prebral z niektorého z použitých maďarských diel, avšak bez uvedenia zdroja, čo rozhodne nie je kóšer ani v dielach nevedeckej faktografie, tobôž v monografii kategórie AAB.

Okrem takýchto etických lapsusov publikácia obsahuje aj pomerne veľa faktických chýb, často vyplývajúcich z nedôslednosti pri overovaní zdrojov. Spomenieme len niekoľko tých, ktoré sa týkajú Hontu a Novohradu.

  • Na str. 33 autor spomína sídlo Brnice, „dnes Bernence v maďarskej časti Hontu“, avšak Hontianska župa už v Maďarsku ako administratívny celok neexistuje, a dnešná obec Bernecebaráti je súčasťou župy Peštianskej.
  • Na str. 34 sa spomína podsudca Martin z Devečera v Novohrade, avšak v citovanej edícii listín župná príslušnosť tohto prídomku spomenutá nie je, a hoci takéto sídlo v Novohrade existovalo, písomne doložené je až dávno po ére Matúša Čáka, a v skutočnosti tu tak ide o iný Devečer.
  • Na str. 92 sa spomína familiár Budej zo Šiah nad Ipľom, ale ako sme už spomenuli, tieto Šahy boli cirkevným majetkom, a prídomok de Saagh tu v skutočnosti poukazuje na zaniknuté sídlo v katastri Ipolytölgyesu.
  • Na str. 93 je spomenutá Očová ako majetok Balogovcov z Veľkého Blhu, toto je však fabulácia, zrejme založená na podobnosti s menom spomínaného šľachtica „Oča“ (v citovanom zdroji správne vo forme Oth).
  • To, že sa autor bohato inšpiroval maďarskými kolegami, dokazuje aj zmienka o hrade menom „Široký hrad (Siroki vár) “ na str. 94 – zdroj, ktorý autor cituje, totiž neuvádza ani slovenskú, ani maďarskú verziu názvu, len latinské „castro Syrok“.
  • Zmieniť ešte možno aj záležitosť, v ktorej si autor sám odporuje – na str. 94 v poznámke č. 159 najprv spomína, že vojvoda Tomáš bol vzdialeným príbuzným Kačicovcov, avšak hneď na ďalšej strane píše, že tento Tomáš, syn Farkaša, bol predstaviteľom jednej z najvýznamnejších línii tohto rodu.

V každom prípade, niektoré menšie faktografické chyby sú ešte ako-tak tolerovateľné, keďže sa týkajú záležitostí, len okrajovo súvisiacich s hlavnou témou publikácie. Sústavné a širokospektrálne porušovanie citačnej etiky, spomínané v úvodných odsekoch, je však u práce z kategórie vedeckých monografií neobhájiteľné a neakceptovateľné.

Je preto skutočne pozoruhodné, že takýto výstup svojim recenzným posudkom posvätili nesporné stredovekárske kapacity z Trnavskej univerzity, profesori Marsina a Rábik. Problémy s korektným citovaním zdrojov, ktoré sa objavujú aj u ich absolventov (viď napr. recenzia na prácu D. Stoklasovej), tak možno nie sú len zlyhaním jednotlivca, ale systémovým problémom vyplývajúcim z prílišnej benevolencie v tomto aspekte vedeckej práce. Ostáva dúfať, že táto recenzia padne na úrodnú pôdu a (nielen) študenti budú vedení k dôslednejšiemu dodržiavaniu pravidiel citačnej etiky.

Napísal | 2017-10-19T22:56:21+00:00 17/10/2017|Kategórie: Knihy, Nezoradené, Nové knihy, Recenzie|

O prispievateľovi:

Mgr. Tomáš Sitár (1980), vyštudoval filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo voľnom čase sa na amatérskej úrovni venuje stredovekej histórii územia okresu Veľký Krtíš, ako aj širších regiónov Novohrad a Hont.

Publikačná činnosť: Historický slovník obcí okresu Veľký Krtíš (monografia, 2016); Kde ležali Osláre v Novohrade? (štúdia, Zborník zo stretnutia priateľov regionálnej histórie, 2016), Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia (monografia, 2017).