/Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí

Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí

Branislav Varsik –
Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí

Názov: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. (Príspevok k etnogenéze Slovákov.)
Autor: Branislav Varsik
Rok vydania: 1990
Kód ISBN: 80-224-0163-3
Počet strán: 181 strán

Niekoľko poznámok ku výkladu názvu Krtíš historikom Branislavom Varsikom

Vo svojom diele (str. 72-79) sa Varsik ako vôbec prvý pokúsil o systematické zhrnutie doterajších interpretácií pôvodu toponyma Krtíš, ako aj o vlastný výklad. Počin je to určite priekopnícky (azda aj preto Varsik výkladu venoval až osem strán), avšak musíme konštatovať, že závery, ku ktorým dospel, ale predovšetkým metódy, ktoré pri tom použil, sú prinajmenej diskutabilné, preto je z našej strany potrebné na ne v tomto príspevku podrobne poukázať.

K úvodnému zhrnutiu starších názorov niet námietok a táto časť si zasluhuje uznanie. Z prehľadu je zrejmé, že dovtedajšie bádanie historikov či lingvistov k žiadnej zhode či jasnému výkladu nedospelo, a názov Krtíš sa podľa tej-ktorej etymológie považoval raz za slovenský, raz za maďarský. Za problematické už ale považujeme následné jednoznačné priklonenie sa Varsika k slovenskému pôvodu názvu na základe „podrobného výskumu dokladov z oblasti rieky Krtíš“. Hlavným pilierom jeho teórie sa zdá byť hypotéza, „že dnešný pravý prítok rieky Krtíš, ktorý tiekol od Plachtiniec, bol mocnejším tokom ako tok prichádzajúci od Veľkého Krtíša a nazýval sa pôvodným názvom Rieka.“ Podivný je už spôsob, akým sa toto tvrdenie Varsik snažil dokázať. Jediným (!) ním spomenutým a citovaným prameňom pre tento „pôvodný názov“ je listina z roku 1338, pričom hneď o dva odstavce ďalej s neochvejnou istotou tvrdí, že „od 13. storočia sa však rieka tečúca od Plachtiniec začala uvádzať … dôsledne len ako fluvius Curtus, Kurtus a Kurthes“!

Za zúfalú snahu podporiť svoj hlavný argument potom pokladáme odstavec venovaný toku zvanému Krtíš, prichádzajúcemu od Veľkého Krtíša, ktorý sa podľa Varsika „až do 14. storočia nazýval len pôvodným slovenským názvom Riečka“. Toto dokladá opäť jedinou (!) listinou z roku 1278, kde sa síce tok s takýmto názvom spomína, avšak ide o prítok spomenutého Krtíša, a nie jeho hlavný tok, čo napokon samotný Varsik dokladá pohľadom do katastrálnej mapy z roku 1868. Ba čo viac, spomína aj na rovnakej mape zakreslený potok Krtíšok, ktorý vraj tiekol paralelne s tokom Riečka, pričom mu zrejme ušlo, že práve tento Krtíšok je hlavným tokom, do ktorého sa Riečka pod Modrým Kameňom (a ešte pred Veľkým Krtíšom) vlieva! Takýmto absolútnym nepochopením geografických reálií potom vykonštruoval podpornú hypotézu, podľa ktorej „názov Riečka vznikol ako protiklad voči silnejšiemu toku prichádzajúcemu od Plachtiniec, ktorý sa nazýval Rieka“.

Tejto na umelých konštruktoch postavenej hypotézy sa potom Varsik zubami-nechtami drží aj v ďalších odstavcoch. Najstaršie doklady z polovice 13. storočia, spomínajúce názvy rieky vo forme Curtus či Kurtus, interpretuje tak, že v tejto dobe došlo k oficiálnej zmene zo slovenského názvu Rieka na maďarský názov – avšak ešte vždy nepodáva ani jediný dôkaz o tom, že Rieka bol skutočne pôvodný a starší názov tohto toku. Vcelku v úplnosti potom uvádza aj listinné doklady k sídlam pomenovaným podľa toku, ktoré však – zrejme kvôli integrite vlastnej hypotézy – kladie na tok, tečúci cez Plachtince, aby nenarušil „dokazovanie“ toho, že spomenutý druhý tok (Krtíš) sa nazýval „odjakživa“ Riečkou. Pritom je z neskorších listín zrejmé, že tieto sídla sú predchodcami dnešného Veľkého a Malého Krtíša, a ležali tak na toku tečúcom cez ne, a nie v susednej doline. Naviac, niektoré Varsikove interpretácie si tu vzájomne odporujú – napr. k listine z roku 1251 najprv uvádza, že sú v nej uvedené dve dediny Kurtus, pričom hneď vzápätí tvrdí, že nešlo o dediny, ale len o majere (a to i napriek tomu, že výraz villa v danej dobe bezpochyby označoval len rozvinutú dedinu, čo by ako univerzitný profesor mal dobre vedieť). Aj túto časť zakončuje ešte vždy dôkazmi nepodloženým konštatovaním, že „všetky doklady svedčia jasne o tom, že rieka tečúca od Plachtiniec dostala svoj nový názov Kurtus len v prvej polovici 13. storočia“.

Neznalosť miestnej geografie a chybnú interpretáciu metačných údajov dokazujú aj ďalšie poznámky. Názov toku Ozzcyupotok, uvedeného v metácii Plachtiniec z roku 1264, interpretuje ako akýsi „Suchý potok, pri ktorom leží dnes dedina Sucháň“. Pritom podľa metačných údajov ide o vyschnutý potok na hranici katastrov dnešných Dolných a Stredných Plachtiniec, a nie o nejaký tok vzdialený 20 kilometrov vzdušnou čiarou (ktorý sa navyše nazýva Suchánsky, nie Suchý potok). Miesto hradiska, uvedené v listine, spája so „starým slovanským hradiskom“ Strahora nad Dolnými Strhármi, teda miestom opäť vzdialeným asi 10 km od reálneho priestoru, ktorý metácia opisuje. To, že dodnes neexistuje žiadny archeologický či historický dôkaz o existencii slovanského hradiska ani v jednej z týchto polôh, ho zrejme vôbec netrápilo. Naviac sa zaplietol pri snahe doložiť správnu lokalizáciu, citujúc pritom dokumenty o úplne inej lokalite, a to hrade Strahora pri dnešnom Nógrádsipeku v Maďarsku. Tieto citácie bezpečne dokazujú, že predmetné listiny vôbec neštudoval, pretože jedna z nich (z roku 1327) obsahuje podrobnú metáciu okolia tohto hradu, z ktorej je jasné, že táto lokalita do slovenského Novohradu, konkrétne blízkosti Dolných Strhár, nikdy nepatrila.

Prešľapom je aj uvedenie niektorých listín pri opise vývoja držby majetku Osláre, teda neskoršieho Veľkého Krtíša. Varsik si zrejme nebol vedomý toho, že nešlo o žiaden unikátny názov, a podobne pomenovaných sídiel bolo už v tejto dobe po celom Uhorsku viacero, inak by neurobil skoro až školácke chyby. Napr. uvádza, že v roku 1274 „časť zeme Oslár držal komes Peter a jeho príbuzní, ktorí ale držali predovšetkým susednú zem Strháre“. Nie je jasné, ako došiel k tomuto záveru, hlavne ak na ďalšej strane správne uvádza, že v listine šlo o vytýčenie hranice medzi oboma majetkami, a spomenutý komes Peter tak bol len susedom, a nie majiteľom časti Oslár. Na toto potknutie Varsik nadväzuje úplne nesúvisiacou listinou z tohože roku, podľa ktorej „mníšky z Ostrova na Dunaji sa dohodli s členmi rodu komesa Petra o ich zemi Oslár“. Tu však ide o sídlo Oszlár v Peštianskej stolici, a predmetnou stranou boli nobiles de genere Petri, čo je šľachta z rodu Petri, a nie príbuzní komesa Petra! V kontexte týchto nezmyslov je potom relatívne malou chybou spájanie listiny z roku 1368 s tunajšími reáliami, pretože v rodokmeni šľachty z Oslár čiže Krtíša nikdy žiadny Peter, syn Ambróza, nefiguroval.

Ku koncu Varsik prichádza s ešte jednou nepodloženou hypotézou, podľa ktorej vraj „v 14. storočí názov rieky Krtíš bol prenesený“ z plachtinského ramena na krtíšske, čo dokazuje spájaním názvov dvoch vzájomne nesúvisiacich tokov Melpotok a Meelkyrtus. Prvý menovaný pritom podľa metácie v citovanej listine ležal ďaleko na východ od sídiel aj riek menom Krtíš, a so skúmaným mikroregiónom nemá nič spoločné. Úplne na záver opäť len iným slovami, hoci trochu neisto, opakuje svoj nezmyslený konštrukt: „… rieka Krtíš … musela mať v čase príchodu Maďarov svoj pôvodný slovanský názov a ním bol názov Rieka, ako sa spomína aj v doklade z r. 1338“. Odhliadnuc od toho, že namiesto „aj“ by tam správne malo byť „len“, ide v skutočnosti o niekoľkokrát zopakovanú a dôkazmi nepodloženú bohapustú fabuláciu, nehodnú profesora histórie. Ba čo viac – zo spôsobu dokazovania, kde Varsik celkom jednoznačne dáva veľa priestoru podružným faktom, zahmlievajúcim skutočnú podstatu jeho štúdie, pričom jedinú listinu, na ktorej jeho hlavná teória stojí, spomína na ôsmich stranách len dvakrát (aj to len tak akoby mimochodom, bez detailného rozboru tam uvedenej metácie), sa domnievame, že jeho cieľom v tomto prípade nebolo hľadať pravdu, ale za každú cenu dokázať slovenský pôvod tohto názvu, čo môžeme s kľudným svedomím označiť za vedecké faux-pas najvyššieho stupňa.

V každom prípade, ak by sme aj vzali do úvahy možnosť, že Varsik z jedinej listiny z roku 1338 akýmsi záhadným spôsobom dokázal interpolovať podobu názvu rieky v čase príchodu Maďarov (10. storočie), a možno svoju teóriu (napriek nepochybnej erudícii) len nedokázal správne vyargumentovať, fakty uvedené v samotnej listine ho usvedčujú z už spomínaného povrchného prístupu k skúmaniu dokladov a neznalosti geografických reálií skúmaného kraja. V úvode totiž síce správne spomína, že táto Reka je uvedená pri popise chotára zaniknutého sídla Lehôtka, ležiaceho na západ od Plachtiniec, je však zrejmé, že nemal tušenia, kde toto zaniknuté sídlo ležalo. To sa totiž v skutočnosti nachádzalo v priestore medzi dnešnými dedinami Litava a Sucháň, teda o niekoľko kilometrov a hlbokých údolí na západ od údolia, ktorým pretekalo plachtinské rameno toku Krtíš. Predmetná Reka tak podľa uvedenej metácie mohla byť v najlepšom prípade prítokom Suchánskeho potoka, ktorý sám je len prítokom rieky Krtíš, ale z popisu je pravdepodobnejšie, že ide o významný prítok úplne opačne tečúcej rieky Litava, ktorý pod menom Rieka dodnes pramení na juhovýchod od Senohradu, a do rieky Litava sa vlieva v rovnomennej dedine, pričom preteká v listine spomínaným územím. Celá Varsikova nová teória o slovanskom pôvode názvu Krtíš tak stojí na úplne chybnej interpretácii základných faktov, a nezachráni ju ani pofidérne argumentačné manévrovanie, ktorým autor môže presvedčiť len ľudí, ktorí si tieto fakty neoveria a nepremietnu na mapu. To však zrejme neurobili ani recenzenti tejto publikácie, čo je určite na zamyslenie.

Napísal | 2017-09-14T07:02:32+00:00 14/05/2017|Kategórie: Dejiny, Knihy, Názory, Recenzie|

O prispievateľovi:

Mgr. Tomáš Sitár (1980), vyštudoval filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo voľnom čase sa na amatérskej úrovni venuje stredovekej histórii územia okresu Veľký Krtíš, ako aj širších regiónov Novohrad a Hont. Publikačná činnosť: Historický slovník obcí okresu Veľký Krtíš (monografia, 2016); Kde ležali Osláre v Novohrade? (štúdia, Zborník zo stretnutia priateľov regionálnej histórie, 2016), Magister Pavol z Kolár a Hontovci z Poiplia (monografia, 2017).